8.ročník Zákamenským grúňom

Pohľad z vyhliadky na poľskú stranu z Úšustu

V sobotu 15.februára 2014 sme sa vybrali na 8.ročník prechodu Zákamenským grúňom. Kým v Podbieli nebolo po snehu ani slychu, verili sme, že v Zákamennom to bude iné a snehu bude dostatok. Pri prezentácii nám organizátori potvrdili, že na takmer 80%-tách 24 km trate je dostatok snehu. To nás potešilo. Počas stúpania ku kalvárii sa nám naskytovali krásne výhľady, no museli sme ísť pešo. No na najbližšej lúke sme sme si už pripli lyže a tak sme sa mohli ľahšie kĺzať po snehu a obdivovať scenériu celého hrebeňa Vysokých Tatier. Počas trasy sme zisťovali aj stav olympijského zápasu Slovensko-Slovinsko. Kým na kopci pri malom občerstvení bolo ešte 0:0, hneď po nasledujúcom krátkom zjazde bolo z diaľky počuť výkriky, že už prehrávame 0:2, čo nám bolo len veľmi ťažko uveriť. Počas trasy sme stretali množstvo peších turistov, hlavne mladých, ktorí si takto spríjemňovali sobotu. Počasie bolo krásne, viditeľnosť výborná, vietor len slabý a teplota slabo nad nulou. Po krátkych stúpaniach a zjazdoch sme sa dostali na občerstvenie, kde sme sa už tešili na chutnú klobásku a teplý čaj s citrónom. A organizátori nás opäť nesklamali, klobáska bola výborná. Po krátkom oddychu sme sa tu rozdelili. Ľubo s Dodom pokračovali na najvyšší pod prechodu Úšust (1 156 m n.m.), ktorý je na hranici s Poľskom. Vilo s Ivanom sa vybrali po ceste smerom späť do Zákamenného. Stúpanie na vrchol Úšustu bolo veľmi strmé a dosť náročné. Sneh bol mokrý, lepil sa na lyže, ktoré boli o niekoľko kíl ťažšie. No ale aspoň sa nešmýkalo. Odmenou po prvom stúpaní bol nádherný výhľad na okolité zasnežené kopce o ktoré sa opieralo už dosť intenzívne slnko. No čakalo nás ešte jedno náročné stúpanie na najvyšší bod ku krížu. Je tu krásna vyhliadka, odkiaľ je krásny výhľad na poľskú stranu. Najnáročnejší zjazd pomedzi stromy z Úšustu sme išli pešo, nakoľko nebolo dosť snehu. Postupne sme sa po lesnej ceste, cez lesík a po lúkach dostali až nad obec Zákamenné, kde nás čakali naši parťáci Vilo s Ivanom. Spoločne sme šťastlivo došli až do kultúrneho domu, kde nás čakal chutný guláš, korbáčiky a talizman na pamiatku. Atmosféru všetkým spríjemňoval miestny harmonikár.

/Text, foto a video: Ľ.Franko/